Čo je poznanie?

Zemou /v nas/ videme zem, vodou vodu, vzduchom bozsky vzduch, ohnom nicivy ohen, laskou vidime lasku, svar zalostným svárom. Rovnake, podla Empedokla , poznava pomocou rovnakeho .

Vedenie je spominanie.

Svet predmetov vyzaruje atomy do priestoru a tieto pri dopade na zmyslove organy vyvolavaju zmyslove pocity. - Zmysly su hrube, nemozu dostatocne hlboko viest k poznaniu skutocnosti /atomom/. Vnemy+myslienky su zmeny stavu tela.

Všetko vnímanie sa dá previesť na dotyk. Každý z ostatných zmyslov je určitým druhom hmatu.

Mýtus anamnézie - Duša je svojou esenciou spriaznená s ideami a je im podobná. Pred vstupom do pomíjajúceho tela nahliadala ideje. Duchovne nahliadnuté však bolo pri vstupe do tela zavalené zmyslovosťou. Očistením od ponorenia do zmyslov (vystúpením z jaskyne) je možné znova si spomenúť. Pravé poznanie sa uskutočňuje rozpomínaním.

Mýtus methexie - Vesmír vznikol pôsobením tvorcu sveta (demiurgos). Ten vytvoril prírodné veci z pralátky podľa idejí. Ako obrazy ideí majú preto prírodné veci účasť na ideách. Podieľajú sa na ideách.

Všetko poznávanie je spomínanie.

Idei existujú pred vecami. Idey sú večné predobrazy esencií (bytností) vecí. /Univerzalia ante res /

Čo je to vedenie? Je to byť majiteľom vedenia, ako keď niekto chytá divé vtáky a chová ich doma v klietke. Je to dvojaký lov - dostať vtáky do vlastníctva - dostať vtáka z klietky do rúk - može pritom chytiť iného - namiesto jedenástky, dvanástku.

Idey sú vo veciach. Sú jednou zo zložiek vecí - formou, druhou zložkou je matéria. /Univerzalia in rebus./

Živé bytosti majú prirodzenú schopnosť vnímať. Tie s pamäťou, sú rozumnejšie a učenlivejšie. Získavajú skúsenosť. Odborní znalci (vediaci) vedia nielen 'že niečo je' (ako skúsení) ale aj 'prečo' - poznajú príčinu. Vediaci človek môže učiť, skúsený nie vždy.

Poznanie sa získava zjavením - cit.: Odpovedal mu Ježiš: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach..

Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, ale potom budem poznávať tak, ako som bol spoznaný. 13 Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska.

Uprednostňjem vieru pred rozumom.

Ver, aby si poznal, poznávaj, aby si veril.

Seba samého poznávam iba vo svetle pravdy toho, skrze ktorého som už poznaný /stvorený/.

Nevychádzaj von, vráť sa do seba-vo vnútri človeka býva pravda.

Preto sa celá etika obmedzuje na schopnosť jasného spoznávania božského činiteľa vo svete i v ľudskom živote a na schopnosť návratu do zjednotenia sa s prabytím. Toto zjednotenie sa má uskutočniť cez lásku, poznávanie pravdy, pripútanie sa ku kráse, vnikanie do podstaty bytia a ničím neskalené vízie toho, čo nemožno dosiahnuť diskurzívnym poznaním, ale len bezprostredným nazeraním v extáze.

Rozlišoval 3 druhy argumentov - rečnícke, dialektické, dôkazné. (Rozdiel medzi posl. dvoma čerpal z Aristotela - Topiky I,1 100a25-b25) Rečnícke sú pre ľudí, ktorí nie sú schopní podať najmenší výklad. Dialektické sú sylabizmy z pravdepodobných premís - teologické. Dôkazné - dávajú ľudia spoľahlivého vykladú z premís, ktoré sú pravdivé, prvotné.

pravda sa postihuje osvietením, ktoré kresťan dostáva ako požehnanie; podmienkou poznania pravdy je zbožný život a modlitba

Ľudia robia všetko za nejakým účelom, totiž kôli úžitku, po ktorom túžia. Tak dochádza k tomu, že sa vždy snažia poznať iba účelové príčiny vecí, ktoré sú už hotové, a akonáhle sa ich dozvedia, ukľudnia sa, pretože nemajú ďalšie dôvody k neistote.

Pretože ľudia nachádzajú v sebe i mimo seba nemálo prostriedkov, ktoré do značnej miery prispievajú k ich prospechu (ako napríklad oči k videniu, zuby ku kúsaniu, rastliny a zvieratá k výžive, slnko na svetlo, more k výžive ryb apod.) usúdili, že všetky veci v prírode možno považovať za prostriedky prispievajúce k ich prospechu.

..mnohé veci postihujeme a vytvárame si všeobecné pojmy:
1) z jednotlivých vecí, ktoré zmysly predstavujú nášmu rozumu ako skreslené, konfúzne a neusporiadané, a preto zvyčajne nazývam také vnemy poznaním z neistej skúsenosti
2) zo znakov, napr. po počutí, alebo prečítaní niektorých slov sa rozpamätáme na veci a vytvrárame si o nich nejaké idey podobné tým, prostredníctvom ktorých si veci predstavujeme.
Obidva tieto spôsoby uvažovania o veciach budem ďalej nazývať poznaním prvého druhu, domnienkou, či predstavovaním.
3) Napokon z toho, že máme spoločné pojmy a adekvátne idey vlastností vecí, tento spôsob budem volať rozumom a poznaním druhého druhu.
Okrem týchto dvoch druhov poznania, ako to ďalej ukážem, existuje ešte tretí, ktorý budeme volať intuitívnym vedením. Tento druh poznania postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí. (Pozn. vydavateľa - Myslí sa dedukcia, ktorá vychádza z jasnej a zreťeľnej idey boha , obsiahnutej v ľudskej mysli a dospieva až k poznaniu základných vlastností vecí.

Poznanie účinku závisí od poznania príčiny a zahŕňa ju v sebe.

Nepociťujeme a nevnímame nijaké iné jednotlivé veci okrem tela a modov myslenia.

Všetko, čo nastane v predmete idey tvoriacej ľudskú myseľ, musí ľudská myseľ postihovať, čiže v mysli bude nevyhnutne daná idea tej veci. To znamená, že ak je predmetom idey tvoriacej ľudskú myseľ telo, nemôže v tomto tele nastať nič, čo by myseľ nepostihovala.

Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch.

Nechat rozum objavovat vrodene pravdy znamena, ze pouzivanim rozumu objavuje clovek nieco, co uz predtym poznal a ak ludia maju povodne vrodene pravdy, ale nevedia o nich dovtedy, kym nezacnu pouzivat rozum, v skutocnosti je to iste ako povedat, ze ludia ich sucastne poznaju i nepoznaju.

(Idea Boha, idea ja a idea rozpriestranenosti) nie sú vrodené, lebo deťom, duševne chorým atd. nie sú známe.

Skúsenosť: to je to na čom je založené naše poznanie; a od čoho sa potom odvodzuje. Naše pozorovanie, zamerané buď na externé, zmyslami vnímateľné objekty, alebo na vnútorné procesy našich myslí, ktoré sami vnímame a reflektujeme, je to, ktoré dodáva nášmu rozumu všetok materiál myslenia. Toto sú dve studne poznania, odkiaľ pramenia všetky myšlienky, ktoré máme alebo ktoré prirodzene môžeme mať.

Myseľ je tabula rasa alebo prázdny list, kým skúsenosť vo forme vnemu a reflexie neposkytne základné materiály - jednoduché idey - z ktorých je zostavená väčšina našich zložitejších poznatkov. Hoci myseľ môže byť prázdny listom, pokiaľ ide o obsah, rodíme sa s rôznymi schopnosťami prijímať a so schopnosťami manipulovať alebo spracovávať obsah, akonáhle ho získame. Prvou z týchto druhov schopností je spojiť ich do komplexných myšlienok. Druhou činnosťou, ktorú myseľ vykonáva, je spojenie dvoch myšlienok, jednoduchých alebo zložitých, navzájom si tak, aby sme ich videli naraz, ale bez ich zjednotenia . Toto nám dáva naše idey vzťahov. Tretia schopnosť mysle je produkcia našich všeobecných myšlienok abstrakciou od konkrétnych údajov, pričom sa vynechajú konkrétne okolnosti času a miesta, ktoré by obmedzovali aplikáciu myšlienky iba na konkrétneho jednotlivca.

Ako si vsak mozu tito ludia /zrejme Descartes/ mysliet, ze na objavovanie udajnych vrodenych principov je nevyhnutne pouzivat rozum, ked rozum je (ak mozeme tymto ludom verit) je iba schopnost odvodzovat nezname pravdy z principov a propozicii uz znamych? (ad Rene Descartes).

Naša súdnosť sa zakladá na dvoch princípoch - na princípe protikladu (pokladáme za klamné to, čo ho obsahuje) a na princípe dostatočného dôvodu (nemôže byť pokladaná žiadna skutočnosť za pravdivú, či existujúcu, žiadne tvrdenie za správne, ak nie je dostatočného dôvodu, prečo je to tak a nie inak.

Kazde teleso pocituje vsetko, co sa dejej vo vesmire, co sa stalo i stane. Lenze dusa vie citat v sebe iba to co sa jej zretelne predstavuje. Nevie rozvinut vsetky svoje zahyby, lebo siahaju do nekonecna. V najmensej casti hmoty je cely svet stvoreni, zivokov, zivocichov...

Ďalej sa musí nutne priznať, že percepciu [= vnem, predstavu] a to, čo na nej závisí, nemožno vysvetliť z mechanických príčin, t.j. z tvarov a pohybov /t.j. z fyzicko-empirických příčinných súvislostí. Keby sme si mysleli nejaký stroj, ktorý by bol zariadený tak,že by dokázal myslieť, vnímať a percipovat, mohli by sme si ho pri zachovaní týchto vzťahov predstaviť zväčšený tak, že by sme do neho mohli vstúpiť ako do nejakého mlyna. Za tohto predpokladu, keď by sme si potom prezerali jeho vnútrajšok, nenašli by sme v ňom nič než kusy, ktoré do sebe narážajú, nikdy však niečo, z čoho by sa dala vysvetliť percepcia..

Príroda dala všetkým živým tvorom podiel na prírodnom zákone - vnútorný cit i myslenie. Človek by mal naslúchať prírode. Otvorme oči a nevšímajme si, čo nemôžeme pochopiť.

Máme v sebe dve schopnosti (pasívne sily) - telesnú citlivosť (schopnosť prijímať dojmy) a pamäť (schopnosť uchovávať pocit).

Pociťovanie samo produkuje všetky naše myšlienky. Myslieť znamená (znovu) pociťovať.

Doteraz sa predpokladalo, ze nase poznanie sa musí riadiť vecami... skúsme teda, či nepokročíme ďalej za predpokladu, že predmety sa musia riadiť podľa nášho poznania.

Vobec nemožno pochybovať o tom, že celé naše poznanie sa začína skúsenosťou......predsa to ešte neznamená, že celé pramení zo skúsenosti.

Existuje aj poznanie nezávislé na skúsenosti?......Kant je presvedčený, že existuje a nazýva ho apriórnym.

Empirické poznanie je vždy získané čistým rozumom myslí Kant rozum využívajúci čisté poznatky, tzn. také, ktoré nevychádzajú zo zmyslovosti, teda poznatky a priori.Ako teda môžeme odlíšiť čisté poznávanie od empirického? Čisté poznanie – mimo empírie – je také poznanie, ktoré spĺňa dve základné požiadavky: nevyhnutnosť a všeobecnosť. Čistý rozum je rozum, ktorý obsahuje princípy poznania a priori. Čistý rozum obsahuje kritické poznatky, t. j. také, do ktorých nie je primiešané nič zo skúsenosti. V transcendentálnej estetike prichodí nám teda predovšetkým izolovať zmyslovosť, a to tak, že oddelíme všetko, čo myslí um svojimi pojmami, aby ostalo iba empirické nazeranie. Potom oddelíme od nej všetko pocitové, aby ostalo iba čisté nazeranie a číra forma javov, t. j. jediné, čo môže zmyslovosť apriórne poskytnúť. Pri tomto skúmaní zistíme, že existujú dve čisté formy zmyslového nazerania ako princípy apriórneho poznania, priestor a čas.

Ako je možná metafyzika ako veda? (zákl. otázka Kritiky čistého rozumu)...Všetky teoretické rozumové vedy obsahujú syntetické apriórne súdy ako princípy.

Že sa takzvané dôkazy takýchto viet, napríklad vety o rovnováhe páky, o vzťahu priestoru a času pri voľnom páde atď, ktoré tak často (matematika) podáva, vydávajú za dôkazy a berú sa ako dôkazy, je samo iba dôkazom toho, aká veľká je potreba dokazovania pre poznávanie, kedže poznávanie tam, kde už dôkazy nemá, ocení aj ich zdanie a s tým sa uspokojí.

To čo je chápanie u subjektu, to je kauzalita (=matéria) u objektu. Chápanie kauzality premieňa vnímanie na nazeranie --> Vorstellung (predstava)

Vnemy sú zmeny tela, ktoré polieha kauzalite. Bez toho, aby telesá na seba nepôsobili, by sme ich nemohli poznávať.

Naše telo je pre nás jednak predstava a jednak vôľa. Našu postavu necítime, musíme ju vidieť.

Pocit je neabstraktné poznanie (pocit náboženský, priateľstva, pravdy, rozkoše, bolesti). Sú to pojmami ešte nerozdelené oblasti, podobne ako pre veriaceho sú všetci ostatní pohania.

Vedenie je abstraktné podržanie si pomocou pojmou poznanie z nazerania (Verstandu).

Žiadna veda nie je dokázaťeľná skrz na skrz. Vždy sa vychádza z nazerania.(morfológia (popis štruktúry), atiológia (popis stavu, premien, vzťahov)) Dôkazy sú menej pre tých, čo sa učia a viac pre tých, ktorý chcú diškurovať.

Na hrote každej vedy stojí pojem. Každe poznanie je v podstate abstraktné a jazykove, a teda je zákonité, že abstraktným poznaním vzniká a rastie omyl... Veda k abstrakným poznatkom dospieva, filozofia s nim záčína. Filozofia vždy začína zo zmatkov.

Ako môže vlastne človek so svojím malým mozgom, ktorý je na svete iba krátko, s takou istotou (apodikticky) rozprávať o svete (vedecky, matematicky). Lebo rozpráva o forme svojho poznávania.

Ideálno nie je nič iného, než materiálno prenesené do ľudskej hlavy a v nej pretvorené.

Poznanie je popis zmyslových dát vedený princípom ekonomie.

Myslením myšlienky nevytvárame, ale ich uchopujeme.

Úlohou poznání je, z gnozeologicky infinitní (nekonečně rozsáhlé a hluboké) reality člověku získat její kognitivní (znalostní, poznatkový) model, obsahující konečné množství informace. Pro tento účel musí tedy existovat filtr provádějící selekci a tak redukci informace. Je jím vágnost, s níž při poznávání vnímáme a pak si pamatujeme informaci o reálném světě. Některé s menší vágností, jiné s větší, podle vzdálenosti od centra člověkem (během poznávání) zaujaté pozornosti. Exaktní věda, která se potřebuje vágnosti zbavit, používá uměle vytvořený filtr Newtonův..

Veta ako obraz skutočnosti, nie je obrazom v zmysle nejakej predstavy, ale obrazom na spôsob teoretických (matematických) modelov mechaniky. Z toho vyplýva, že subjekt nemôže byť pasívnym príjemcom obrazov, ale aktívnym spolutvorcom konštruovaného poznatku. Základný zákon mechaniky je špeciálnym prípadom všeobecnejšieho zákona pre svet - princípu logickej formy.

Verime viac ako sme schopni dokazat a vieme viac ako sme schopni vypovedat.

Filozof je tvorivý, a nie reflexivný. Podstatou filozofie je tvorba pojmov.

Odraz objektu v subjekte je verný, mechanický, zrkadlový a teda dokonalý. Zároveň však teória odrazu uznáva, že obraz môže byť skreslený, špecifický, subjektívne podmienený, čiže nedokonalý. Protirečenie medzi tézou dokonalého a tézou nedokonalého odrazu objektu v subjekte sa rieši za pomoci tézy zrniek absolútnej pravdy. Tieto zrnká sú dokonalým odrazom častí skutočnosti, z ktorých si potom skladáme úplný mozaikovitý zrkadlový obraz celej skutočnosti. Správnosť ich poskladania zaručuje prax. Čo v praxi funguje, je poskladané správne a teda dokonale odráža skutočnosť. Prax je kritériom pravdy. Korešpondenčné kritérium pravdy rozhoduje o pravdivosti zrniek absolútnej pravdy, koherentnosť ich poskladania zaručuje prax.

Vnútri v každom z nás sídli ako iskrička hodnota duchovného charakteru, hodnota svetelnosti, ktorú my máme za povinnosť rozkresávať, aby ten ohníček v nás sa rozrástol, pretože len tým spůsobom poznávame. Poznanie v našej tradícii indoeurópskej je niečím úplne iným než poznanie v tej tradícii materialisticko - západnej, pretože poznanie je rozpomínanie sa, ten puruša v nás všetko vie, je čiastočka dokonalosti úplného poznania, ale pretože je maličká ututlaná, nie je pestovaná, nie je rozhorená do veľkého plameňa, tak my proste spíme, my nieč nevieme. Ale keď pestujeme túto iskričku, keď ten oheň nechávame v sebe plápolať, a zväčšovať tak dôjde k procesu keď on zväčšuje priestor svetla , zaháňa temnotu a ako zväčšuej priestor, tak naraz sa zjavuje permanentný proces poznania, aha efekt, keď naraz to čo sme skôr nevideli, ako keď vezmeme baterku a ste niekde vo tme a rosvietite ju, tak naraz vidíte, aha konár, aha cvrček ako kameň...tak takto naša tradícia pozerá na poznanie. T.j. poznanie nie je žiadna logická, matematicko konštruktívna stavebná záležitosť, ale je to rozpomínanie sa, je to rozhorenie svetla v nás, ktoré začína osvetľovať stále väčší a väčší priestor a súvislosti a tým začíname zrazu chápať.

Slávny zadoček na obzore - Spoznáte, ktorej tenistke patria tieto krivky? - To filozof nemusí vedieť. To nie je vedenie.

Jazykové obrazy sú teoretické konštrukcie tvorené na bázi doterajšej skúsenosti, na ktorých je možné rozvíjať i ďalšie neskúsenostné ideje ako na modeloch.

Sme prvými tvormi, ktoré dokážu byť kompetentné vďaka rozumeniu. Hoci vo veľa prípadoch sme aj my kompetentní bez toho aby sme rozumeli. / We are first beeing, what can be competent with comprehension. Although in most cases we are also competent without comprehension.

Nie objekt tvorí subjekt, ale subjekt si tvorí objekt. Pôvodný objekt (vec osebe) však nezaniká, lebo poskytuje aj naďalej subjektu materiál, z ktorého si on tvorí svet, pretože ho nemôže vytvoriť zo seba alebo z ničoho.

Nezávislá skutočnosť je ako (kantova) vec osebe - nemôžeme ju poznať.

Keby si myslenie takto nepretváralo svet na veci, na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazvať poznaním.... Protikladom tohto sveta fenoménov nie je pravý svet (teda nadpozemský, nebeský, náboženský (T.M)), ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh fenoménov, pre nás nepoznateľný.

Poznanie je moc, znamená poznanie nezávislej skutočnosti, ktorú keď poznávame pravdivo, teda v jej skutočnosti a riadime sa podľa toho, získavame nad ňou moc.

Koľko vieme, toľko môžeme.

Ide o čosi podobné laickému ovládaniu súčasných elektronických strojov a prístrojov, ktorých dejom nerozumieme, ale ich ovládame. Pohybujeme sa len v žitej skutočnosti, ale našli sme úspešnú metódu diskusie s vonkajšou skutočnosťou, lebo ľudskej reči nerozume. Veď sme s ňou spojení, sme z nej, v nej a aj s ňou.... kto hľadá, nájde, lebo hľadá len doma, vo svojom.

Mythos je bytostne ľudský spôsob prežívania sveta v určitej fázi evolúcie vedomia, je prameňom jeho inšpirácie. Inspiratio znamená vdýchnutie, božské vnuknutie. Inšpirácia je cestou komunikácie duše a Kozmu.

Inšpirácia je posolstvom z hlbín podvedomia, ktoré sa ako Afrodité Anadyomené vynoruje na hladinu nášho vonkajšieho vedomia. Nevedomá stránka duše oslovuje vedomie prostredníctvom obrazov disponujúcich mocnou silou univerzality.

My ľudia telesní hľadíme v našich úvahách o povahe bytia zdola nahor. Náš pohľad nedohliadne za horizont stvorenia... Jediná je cesta stvorenia i poznania. Nahor sa nedá ísť inou cestou než tou, ktorá bola vydláždená kozmogenézou.... Takto vzniká mythos.

Predstava je zmena duše. A nie je absurdné, že teleso v jednom a tom istom čase zakúša celé množstvo zmien, veď súčasne máme mnoho predstáv. Keď viacerí ľudia naraz hovoria, dostáva vzduch v jednom čase početné a rozdielne nárazy a naraz sa mnohorako mení; analogicky niečo podobné zakúša aj vedúca časť duše, keď sa do nej vtláčajú rozličné predstavy.

Milovať a poznať je takmer to isté, lebo človeka, ktorého máme radšej aj lepšie poznáme.

Kto začína poznávať, prestáva milovať.

Vonkajšie prostredie je obdarené rozumom a je schopné myslieť. To je oheň obdarený rozumom, čiže kozmický oheň, aj keď nie v čistej forme. Príbuznosť duše s ním je evidentná. V stave bdenia je tento styk s vonkajším prostredím zaistený priamo cez otvory zmyslov, z ktorých najvýznamnejšiu úlohu má zrak prijímajúci záblesky svetla. Naproti tomu v spánku sa zatvárajú otvory zmyslových orgánov a duša si udržuje spojenie s vonkajším prostredím iba pomocou dýchania.

Skupina cítenia (vedaná–khandha) Existujú tri druhy cítenia. Ktoré tri? Príjemné cítenie, nepríjemné cítenie a cítenie príjemné ani nepríjemné. Skupina vnímania (saňňa–khandha) A aké existuje vnímanie? Je šesť útvarov vnímania: vnímanie tvarov, vnímanie zvukov, vnímanie pachov, vnímanie chutí, vnímanie hmatových javov a vnímanie predmetov mysle. Skupina formácií (sankhárá–khandha) A aké existujú formácie? Je šesť útvarov zámeru (četanán): zámer vzťahujúci sa na tvar, zámer vzťahujúci sa na zvuk, zámer vzťahujúci sa na pach, zámer vzťahujúci sa na chuť, zámer vzťahujúci sa na hmat a zámer vzťahujúci sa na predmet mysli.

V Reči o pravom poznaní nachádzame troch hlavných predstaviteľov skupiny mentálnych formácií: zámer (četaná), zmyslový kontakt (phassa) a pozornosť (manasikára).

Svetské a nadsvětské Pravé pochopenie Čo je svetské Pravé pochopenie (okiya–sammá–ditthi)? Pochopenie, že almužny, obete a dary nie sú zbytočné, že sú plody a výsledky dobrých a zlých činov, že existuje život tak v tomto svete, ako aj v nasledujúcom svete, že otec a matka, ako aj bytosti spontánne zrodené (v nebeských svetoch) nie sú len slová, že sú na svete mnísi a kňazi, ktorí sú bez poškvrny, ako aj tí, ktorí môžu vysvetliť tento život a život budúci, pretože ho priamo poznajú - to je svetské Pravé pochopenie, ktoré poskytuje svetské plody a prináša dobré následky. Čo je nadsvětské Pravé pochopenie (lokuttara–sammá – ditthi)? Všetka pri pestovaní ušľachtilej cesty vzniknutá múdrosť, schopnosť múdreho usmerňovania mysli, rozlišovanie javov na ceste (sotápanny, sakadágámího, anágámího nebo arahata), teda všetko pravé pochopenie, ktoré vzniká v mysli odvrátenej od sveta a spojené s cestou - to je nadsvetské pravé pochopenie, ktoré nie je z tohto sveta, ale je časťou nadsvětske cesty.

Boh možno stvoril svet a pritom s detailmi si už nedal veľa práce, ako napr. programátor počítačovej hry už neprogramuje detaily stromov na horizonte, pretože tam už hráč hry nemá ísť, les už nie je súčasťou hry je to len kulisa. Tak i Boh už za quarkami detaily neriešil, lebo predpokladal, že tam už človek nedôjde, a tak ich naprogramoval len neurčito. Preto je teda quantová teória len o pravdepodobnostiach.

..Pytagoras... kedykoľvek na niečo upriamil celú svoju myseľ, ľahko videl každú zo všetkých vecí vo svojich desiatich, ba dvadsiatich životoch.

Idey, ktoré chápeme pri vnímaní a vedení, nie sú v skutočnosti idey v našej mysli, ale idey v božej mysli a my máme cez osvietenie k týmto ideám prístup.

Pohyb biliardových gulí nie je nevyhnutnou príčinou nato, aby som ich videl (môžu existovať a pohybovať sa bez toho, aby som ich videl). Príčinou prečo ich vidím, je že Boh vo mne vytvára vnem tohto pohybu.

Ak Boh vytvára v nás vnemy existujúcich vecí, tak načo je vlastne dobrá nezávislá existencia vecí - nemožno ju vynechať?

Múdrosť spočíva v dôkladnej znalosti čísla a poznanie spočíva v pochopení harmónie.

Veci (napr. umeleckému dielu) rozumiem vtedy, ak poznám jej predhistóriu (napr. dejiny umenia)

Existuje druh kritiky, pri ktorej si prevezmeme niečo z toho, čo kritizujeme, a takáto kritika je často zdrojom našich vlastných názorov a presvedčení. Väčšina presvedčení, ktoré máme vznikla s kritickým vyrovnávaním sa s názormi iných. Na základe toho človek dospieva k modifikovaným pozíciam,.. Celé dejiny filozofie sú takýmto procesom tvorby nových pozícií na základe neustálej kritiky starých pozícií.

Skutočné základy (rozumového vzdelania) tvoria kompendiá a prehľady rozmanitých vied.... Úbohé a sotva hodné svojho mena je vzdelanie, ktoré sa obmedzuje na gramatiku, logiku a rétoriku (na číre prostriedky, t.j škrupinu vecí a nedotkne sa samého jadra reálnych disciplín)

Treba prekonať metodologickú rozkúskovanosť tých ktorí "o všetkom diskutujú logicky, fyzikálne, eticky a teologicky" ale nehľadajú pravdu, ktorá má vychádzať " zo súvislej a veľkej knihy či prameňa prírody, čiže sveta, zo skúmania zdravého rozumu čiže myslenia a napokon z nevyčerpateľnej knihy samého Boha"

Ak je totiž poznávanie nástrojom na zmocnenie sa absolútnej podstaty, ihneď nám napadne, že ak na nejakú vec použijeme nástroj, ten ju nenechá takú, aká je pre seba, ale že ju nejako sformuje a zmení.

Alebo ako poznávanie nie je nástrojom našej činnosti, ale akýmsi pasívnym médiom, cez ktoré k nám dospieva svetlo pravdy, pravdu nedostaneme takú, aká je osebe, ale aká je prostredníctvom tohto média a v tomto médiu.

Keby boli všetky veci dymom, rozlišovali by sme ich nosom.

Oči sú spoľahlivejší svedkovia ako uši.

Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch okrem rozumu samotného, jeho poznávacích schopností a vrodených ideí.

Z mojich ideí niektoré zdajú sa mi byť vrodenými, niektoré zvonka pochádzajúcimi a niektoré som sám utvoril: lebo zdá sa, iba zo samotnej mojej prirodzenosti pochádza, že rozumiem, čo je vec, pravda, myšlienka. Že teraz počujem šum, vidím slnko, cítim oheň, doteraz som odvodzoval z vecí mimo seba. A napokon Sirény, Hipogrifov a podobné si vymýšľam sám.

Ako som dostal ideu Boha : nečerpal som ju ani zo zmyslov, ani mi neprišla neočakávane, ako to býva pri ideách vnímateľných vecí, ktoré sa predkladajú; ani som si ju nevymyslel, veď jej nemôžem nič ani ubrať ani pridať; a tak ostáva pripustiť, že mi je vrodená, ako mi je vrodená aj idea vlastného ja.

Idey sú produktom abstraktného ľudského myslenia, sú iba slovami alebo pojmami (prinajlepšom), ktoré existujú iba v mysli a nemajú skutočné miesto vo vonkajšom svete. /Universalia post res./

Rozoznávame štyri zdroje nášho poznania: Prvým je poznanie z počutia alebo z nejakého znaku.Tak poznáme napr. kedy sme sa narodili a že tí a tí sú naši rodičia bez toho aby sme o tom pochybovali. Druhým je poznanie z povrchnej skúsenosti, ku ktorej nemáme nijakú odporujúcu skúsenosť a preto v nás ostáva akoby neotrasenou skúsenosťou. Tretím je poznanie, pri ktorom usudzujeme na podstatu veci z inej veci, ale nie adekvátne, k čomu dochádza vtedy, keď alebo z nejakého účinku usudzujeme na príčinu, alebo keď sa robí záver z niečoho univerzálneho, sprevádzaného vždy nejakou vlastnosťou. Štvrtým je poznanie, pri ktorom sa vec poníma jedine prostredníctvom svojej podstaty, alebo poznaním jej najvlastnejšej príčiny.

Prirodzený intelekt rozoznáva dva druhy vzťahov: 1) vzťahy na vôľu 2) vzťahy medzi vecami (pre úplnosť, rozvinuté najmä u ľudí). Ak sa o jednom objekte dozvedáme veľa vzťahov, vzniká veda a umenie. Suma vzťahov tvorí charakter nejakej veci. Strácame pritom ale vzťah na vôľu. Čím viac sme si vedomý objektu (predstavy), tým menej sme si vedomý subjektu (vôle)

Človek, ktorý uvažuje je „pohltený“ tým, o čom uvažuje; a „poznávajúci subjekt„ sa stráca sám v objekte, ktorý je poznávaný. Uvažovanie odhaľuje objekt, nie subjekt.

Načo dal Boh človeku zjavenú pravdu? Urobil by niečo nadbytočné? Človek nevie sám od seba, čo je dobré a čo je zlé, preto mu zjavil Boh svoju vôľu.

To, že Rembrant sa narodil 1606 je objektívny fakt. Je to epistemologicky objektívne. Naproti tomu, keď poviem, že Rembrant je najväčší maliar aký kedy žil, tak to je epistemologicky subjektívne.

Poznávanie rovnakého rovnakým alebo toho istého tým istým je vyššie poznávanie ako je tá logika, inštancia, druh a rod, tzn. súdenie, úsudok a súdy a to je potom bránou k tej filozofii comunio, tíšíne, k tomu že viem žiť (osamote?)

Telesá poznávame telesom, teda svojím telom. Človeka poznávame človekom a boha poznávame bohom (v nás).

Logika, ktorou človek poznáva a ktorú poznáva v prírode je jedna a tá istá logika.

Jedno z prvých slov, ktoré sa dieťa naučí je "Prečo?". Nikto mu nepovedal, že všetko má svoju príčinu a predsa sa pýta po príčine. Kategória príčiny je človeku vrodená.

Ďaľšie kategórie ,čisté pojmy, ktoré môžeme použiť na všetko a sú tiež vrodené sú kvalita a kvantita. Ak ideme napr. do reštaurácie a pri odchode povieme : "Kvantita bola dostatočná, som sýty, ale kvalita bola slabá" alebo naopak "Kvalita bola dobrá ale bolo toho málo, ešte mám hlad".

Čistý rozum, ako to definoval Kant vo svojej kritike čistého rozumu pozostáva z čistých pojmov (vrodených, nezaťažených skúsenosťou), inak kategórií (substancia, príčina, kvalita, kvantita, čas, priestor..). To je ten rozum, ktorý máme všetci spoločný. (ad Immanuel Kant)

Údaje, informácie, vedomosti a múdrosť sú úzko spojené pojmy, ale každý z nich má svoju vlastnú rolu vo vzťahu k druhému a každý pojem má svoj vlastný význam. Podľa všeobecného názoru sa údaje zhromažďujú a analyzujú; údaje sa stávajú informáciami vhodnými na prijímanie rozhodnutí, až keď sú nejakým spôsobom analyzované. [8] Dá sa povedať, že miera, do akej je súbor údajov pre niekoho informačný, závisí od toho, do akej miery je to pre danú osobu neočakávané. Množstvo informácií obsiahnutých v dátovom toku možno charakterizovať jeho Shannonovou entropiou.

Poznanie je porozumenie založené na rozsiahlych skúsenostiach s informáciami o predmete. Napríklad výška Mount Everestu sa všeobecne považuje za údaj. Výšku je možné presne zmerať výškomerom a vložiť do databázy. Tieto údaje môžu byť obsiahnuté v knihe spolu s ďalšími údajmi o Mount Evereste, ktoré popisujú horu spôsobom užitočným pre tých, ktorí sa chcú rozhodnúť o najlepšej metóde na jej výstup. Pochopenie založené na skúsenostiach s výstupom na hory, ktoré by mohlo ľuďom poradiť pri ceste na vrchol Mount Everestu, sa dá považovať za „poznanie“. Praktické stúpanie na vrchol Mount Everestu založené na tomto poznaní možno považovať za „múdrosť“.

Predstavme si maximalne opatrneho cloveka, ktory sa rozhodol spoznat pivo prv nez ho vypije. Moze ho studovat z hladiska chemie a jeho chemickeho posobenia na neuroreceptory. Moze pozorovat ucinky piva na druhych ludi, bezprostredne veselost, vracanie, tackanie, okno ci dlhodobe, cervenost nosa, cirhoza pecene, demencia. Moze studovat jeho vyrobu, sam skusit vyrobit, poznat suroviny, ich chemicku premenu. Moze studovat historiu vyroby piva, zmeny jeho kvality. Môžme povedať, že vie čo je pivo? A keď k indiánom prišiel biely muž menom red fox a jeden deň ich opil alkoholom, zistili v ten deň, čo je alkohol?

Čuang-c' a Huizi oddychovali na moste cez rieku Hao.
Čuang-c' povedal: "Pozri na ryby, plávajú si voľne a ľahko! To sú šťastné ryby."
Huizi odpovedal: "Nie si ryba. Ako vieš, že sú ryby šťastné?"
Čuang-c' povedal: „Ty nie si ja. Ako vieš, že neviem, že ryby sú šťastné?“
Huizi povedal: „Ja nie som ty, samozrejme, že o tebe neviem. Ale zjavne nie si ryba; takže je istou pravdou, že nevieš, že sú ryby šťastné.“
Čuang-c' povedal: "Vráťme sa na začiatok toho. Povedal si: Ako vieš, že ryby sú šťastné; ale keď si sa ma na to pýtal, už si vedel, že to viem. Viem to priamo tu nad riekou Hao."

Z hľadiska pôvodu rozlišujeme 2 druhy ideí:

1.) zmyslové vnemy – pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším svetom = ( „ sensations“ ) = vlastnosti vecí

2.) reflexie – pochádzajú z pozorovania našich vnútorných duševných stavov, aktov

Z hľadiska zložitosti rozlišujeme idey

1.) jednoduché – sú empirického charakteru; sú to pocity a vnemy bezprostredne získané zmyslovou skúsenosťou ( sú to základné dáta nášho vedomia )

2.) zložené – vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, ktorá spočíva najmä v združovaní ( spájaní, asociácií ) ideí podľa podobnosti priestorovej či časovej priľahlosti

Rozum k obsahu pôvodných ideí nič nové ( čo nebolo v skúsenosti ) nepridáva, len zovšeobecňuje a usporadúva empirický materiál do podoby pojmov ( najvšeobecnejšie sú filozofické pojmy ) = pojem SUBSTANCIA

Podľa toho do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, „ kvality“ vonkajšieho sveta a nakoľko je závislý od nášho vedomia - rozlišujeme:

1.) primárne kvality – sú adekvátnym odrazom vlastností vonkajšieho sveta v našom vedomí, ide o geometrické a mechanické vlastnosti objektov → rozmer, tvar, pohybový stav

2.) sekundárne kvality – väčšina vlastnosti – napr. farby, vône, pocity tepla či chladu → nevyjadrujú objektívny stav vecí, ale sú výsledkom interakcie vlastností vecí a schopnosti našich zmyslov vnímať ich ( tieto vlastnosti nemôžeme pripísať samotným veciam, pretože vznikajú až v procese vnímania ) ⇒ PROBLÉM SUBJEKTU

Musíme ostro rozlíšiť medzi zmyslovým poznávaním vecí ako sa nám javia (Phaenomena) a poznávaním vecí ako sú samy osebe (Noumena),pomocou rozumu.

Nepoznávame vec ako takú, ale iba jej prejav, to, čo je pre nás. Prejav veci je to, čo kognitívny subjekt rozpoznáva ako objekt, pomocu náhľadov (vnemov) prichádzajúcich cez zmysly. Najvšeobecnejšie pravidlá, ktoré platia pre veci, ako ich poznáme, sú štruktúry vnímania a chápania, a nie ontologické princípy založené na bytí. Človek teda rozpoznáva na základe svojich vlastných poznávacích schopností a nevie, či tieto vedomosti majú skutočne náprotivok vo vonkajšom svete.

Boh je radca, ktorý nás uvádza do každej pravdy.

„Svet je moja predstava:“ - toto je pravda, ktorá platí u každej živej a poznávajúcej bytosti; hoci iba človek si to môže pomocou úvahy uvedomiť: a ak to naozaj urobil, tak u neho nastalo filozofická vytriezvenie. Potom mu je zrazu jasné a isté, že nepozná slnko ani zem; ale vždy iba oko, ktoré vidí slnko, iba ruku, ktorá cíti zem; že svet, ktorý ho obklopuje, existuje iba ako predstava, teda iba vo vzťahu k niečomu inému , predstavujúcemu si, teda jemu samému.

Alfou a omegou vedy sú predikcie.
- Začína sa s výrokmi o pozorovaní, ktoré zahrňujú priestorové a časové určenia.
- Hovorenie samé je priestorovo-temporálne zreťazenie.
- Pomocou výrokov o pozorovaní formulujeme zákony - nie na základe logiky. Ak sa formuluje výrok,
- Ak sa formuluje výrok, porovnáva sa s celkom jestvujúcich výrokov. Ak korešponduje - zahrnie sa medzi ne. Ak nekorešponduje - označí sa ako nepravdivý, alebo sa pozmení doterajší komplex výrokov.

Všetko poznávanie vychádza z pôsobenia toho, čo je pozorované na pozorovateľa, z pôvodného a nezávislého konania pozorovaného, ktoré potom pozorovateľ sebe vlastným spôsobom vníma, sumarizuje a chápe. Keby sa prúdy svetla nedotýkali vášho zmyslového orgánu - čo sa deje úplne bez vašeho pričinenia - ak by najmenšie častice telies neovplyvňovali končeky vašich prstov mechanicky ani chemicky, ak gravitačný tlak nevykazoval odpor a hranice vašej sily, takže by ste sa na nič nepozerali a nič nevnímali a to, na čo sa pozeráte a vnímate, nie je podstata vecí, ale ich pôsobenie na vás.

Človek nepoznáva nič čo nemiluje

Každá veľká láska je dcérou veľkého poznania

Láska činí slepým, k poznaniu je nutná zdržanlivosť.

Každé poznanie nespočíva na ľubovoľných predpokladoch, ale celkom konkrétne na predpokladoch, ktoré robí poznávajúce vedomie samo o sebe. Všetkému čo o svete hovoríme, leží v základe návrh našeho vlastného postavenia v ňom.

Vzdelanie je práca na pracujúcom.

K poznaniu Večného nevedie žiaden návod, vyučovanie či niečo také, ale iba odhliadnutie od všetkého náhodného, telesného, od sveta javov.

To čo vieme bezprostredne (unmittelbar), je výsledkom nekonečne veľa sprostredkovaní. Tak o trojuholníku napr. teraz bezprostredne vieme, že štvorec prepony trojuholníka sa rovná súčtu štvorcov odvesien; viem to bezporstredne, a predsa som sa to iba naučil a som o tom presvedčení prostredníctvom dôkazu. Bezprostredné poznanie je vždy sprostredkované. A to platí aj o Bohu, ku pojmu ktorého, či ku pocitu ktorého, je treba kopu sprostredkovaní. Protiklad bezprostredného a sprostredkovaného je celkom prázdny..

V dnes už klasickom experimente umiestnil 8 holubov do operantného boxu, kde dostávali jedlo každých 15 sekúnd . Holuby sú aktívne vtáky, takže každý z nich v momente, keď do kŕmidla spadla potrava, niečo robil. Skinner si všimol, že zvieratá spojili prísun potravy, teda posilnenie, s aktivitou, ktorú vykonávali tesne pred tým, než k nemu došlo. Frekvencia tejto aktivity sa potom zreteľne zvýšila. Napríklad jeden z holubov začal nápadne často kývať hlavou hore a dole, iný otáčal hlavu dozadu a dopredu, ďalší sa točil namieste. Na základe výsledku tohto pokusu Skinner dospel k záveru, že náhodným posilnením sa dajú vysvetliť rôzne druhy poverčivého správania, ktorým sa ľudia pokúšajú privolať ’zážitky’ úspechu.

Keby bol len miestny pohyb, a nie zmena vlastností, mohli by sme hádam povedať aké sú veci, čo sa pohybujú a tečú... Kedže však ani v tom niet stálosti, že tečúce tečie ako biele, ale aj v tom je zmena, čiže aj sama vlastnosť, belosť je v toku a mení sa na inú farbu, či možno vôbec uviesť farbu, podľa ktorej by sa dala vec správne pomenovať, aby sa dalo o nej povedať, že je nehybná, pokiaľ ide o túto stránku? ...Nedá sa teda hovoriť o videní ani o nijakom vnímaní... a kedže vedenie je vnímanie... Vedenie je toľko ako nevedenie.

V našom tele, v našich bunkách a hlavne v kostiach a krvi je nahromadené a uložené poznanie (genetická informácia v 80 mld bunkách), ktoré toltéci volali spiace alebo tiché poznanie, a v tranze sa môžeme k tomu vedeniu dostať.

Žiadny duchovný učiteľ vás nikdy nič nenaučí, ale povie : všetko je vo vás uložené, stačí to iba objaviť. A tiež sa treba odnaučiť, to čo vás naučili.

Je všeobecnou zásadou, ze celkovo nijaké predmenty nemajú objaviteľné súvislosti a že všelijaké závery, ktoré dokážeme robiť z jedného na druhý, sú založené iba na našej skúsenosti ich stáleho a pravidelného združenia..

Vůbec nic by nebylo poznáváno, kdyby bylo vše neomezené....Protože je nutné, že přirozenost vědy lze pozorovat na těch věcech, které jsou boží prozřetelností dovedeny k přesnosti, oddělily a vymezily si některé vědy z obojího (z velikosti a z množství), co je pro ně uchopitelné: cosi z množství nazvaly počet, který je už poznatelný; a z velikosti pak určitou velikost. A oba tyto druhy podřadily pod jim náležité rody vědy: počet pod aritmetiku, určitou velikost pod geometrii.

A věru všemu, co je poznáváno, náleží číslo. Bez něj totiž nic ani nemůže být myšleno, ani poznáno.